kanonik Jozef Žatko - svätec žil medzi nami

Opäť v Nitre

Prišla Dubčekova „Pražská jar“, čím nastalo pre Cirkev určité uvoľnenie. Nový ordinár nitrianskej diecézy, kapitulný vikár Mons. Ján Pásztor vdp. J. Žatka 20. augusta 1969 vymenoval za notára Biskupského úradu v Nitre. Mons. Pásztor nastúpil na miesto zosnulého arcibiskupa Eduarda Nécseyho, ktorý zomrel v roku 1968. Po jeho smrti bola podľa spomienok Ing. Jána Žatka mienka informovaných kňazov takáto: „ Za normálnych okolností by bol prvým kandidátom na biskupa pán Žatko. Teraz by však komunisti nedali súhlas“

V roku 1972 nastala situácia, že zomrel posledný rímskokatolícky biskup na Slovensku, rožňavský apoštolský administrátor Mons. Róbert Pobožný. Slovensko ostalo bez biskupov a preto sa musela československá vláda dohodnúť so Svätou Stolicou. Výsledkom týchto rokovaní boli traja biskupi pre Slovensko a jeden pre Čechy. Stali sa nimi: Július Gábriš (Trnava), Ján Pásztor (Nitra), Jozef Feranec (Banská Bystrica) a Josef Vrána (Olomouc).

Hneď po svojej biskupskej konsekrácii v roku 1973 nový nitriansky biskup J. Pásztor vymenoval Jozefa Žatka za kanonika nitrianskej sídelnej kapituly s titulom canonicus custos. Samozrejme, nemohol tak urobiť bez súhlasu štátnej moci. Skutočnosť, že ten súhlas dostal, vysvetľuje vdp. Karol Hyrošš takto: “To časté prekladanie komunistami bolo pre jeho horlivosť a úcta farníkov – povolili ho menovať za kanonika asi preto, lebo tam už nemal možnosť pôsobiť priamo na ľudí.”

V roku 1977 bol J. Žatko povýšený na kanonika lektora. Úlohou kanonikov, ktorí tvoria kapitulu, bolo zvoliť po uprázdnení biskupského stolca nového dočasného správcu diecézy – kapitulného vikára.

Z tohto obdobia jeho života máme opäť spomienky jeho spolubratov – kanonikov. Svedectvo kanonika ThDr. Viktora Rašovca, ktorý bol prítomný aj v posledných chvíľach jeho života:

Pán kanonik Jozef Žatko býval na prízemí kanonického domu „Corgoň“, v ktorom dnes býva pán kanonik Eduard Mokráš.

Bol to kňaz svätého života, obetavý, askéta, nikdy nikoho neohováral. Bola to citlivá duša, čo sa dalo vidieť na jeho výzoroch a postojoch. Pri oltári bolo vidieť, že jeho život je svätý. S V. Rašovcom sa vzájomne bečelovali (vzájomne sa uctievali, prejavovali vzájomnú pozornosť, dobrosrdečnú prajnosť). J. Žatko uznával V. Rašovca preto, lebo sa dobre modlil breviár a dodržiaval pri prednese všetky bodky a čiarky. Ohodnotil ho, keď dobre kázal: „Contio tua optima“ (Tvoja kázeň bola výborná). Mimoriadne ohodnotil Rašovcov veľkonočný chválospev Exultet: „Jak ste to mohli dokázať bez kašľania?“ Jozef Žatko totiž vždy v spoločnosti kňazov hovoril zásadne po latinsky. Bola to jeho druhá materská reč.

„Jeho správanie pri slúžení svätej omše bolo veľmi ukáznené, presné, podľa predpisu. Mal som dojem, že keby sa to sfilmovalo, jednej svätej omše aj druhej a dalo by sa to na presvietenie, bolo by to isté.“ Hovorieval: „Semper precedit dextera,“ čo znamenalo, že pravá noha pri chôdzi, aj pravá ruka pri akcii majú v liturgii vždy prednosť pred ľavou.

Po Žatkovej smrti sa V. Rašovec v noci zobudil a videl vedľa seba na posteli ležať Jozefa Žatka. „Musím povedať v úvodzovkách, či v tele, či okrem tela neviem.“ Bol to živý zážitok.

Svätý ruženec sa kanonici modlili v šiestich rečiach: slovensky, maďarsky, nemecky, latinsky, starosloviensky – rusínsky a francúzsky. V roku 1986 J. Žatko pomohol ThDr. Rašovcovi zostaviť správu o stave diecézy pre Svätú Stolicu v latinčine, nakoľko v tejto reči osobitne vynikal. Vdp. Brath dodáva: „Študoval v Innsbrucku, teda vedel aj po nemecky. Tiež rozprával po maďarsky, po slovensky a samozrejme latinsky, veď prekladal korešpondenciu z Ríma a do Ríma. Jeho knihy som mal aj ja. Písaval do časopisu Svornosť, ktorý pán Boleček redigoval. Jeho horlivosť bola tŕňom v oku u štátnych orgánov. Ale ľudí si získal, najmä mužov. Ja som ho mal veľmi rád, bol mojím nástupcom v Podhoranoch.“

Uvádzaný Mons. Ladislav Belás dopĺňa: „Vedel výborne po latinsky, na cirkevnom súde vypracovával sentencie (výroky) po latinsky. V roku 1973 dostal titul canonicus custos, ktorého súčasťou bola správa katedrály, čo on nechcel prijať a vyjadril sa, že radšej bude pracovať na cirkevnom súde. Preto musel katedrálu spravovať veľprepošt Štefan Drozd.“

Vdp. Karol Hyrošš hovorí o jeho činnosti v Nitre toto: „Do Nitry som prišiel za farára z Krškan v roku 1964 – a mal som dosť možností sa s ním stretnúť. Viem že dlhý čas ako kanonik slúžieval sv. omše maďarsky u Františkánov, lebo nebolo kňaza v Nitre, ktorý by vedel alebo chcel slúžiť maďarský – hoci Maďari hovorili, že nevie dobre maďarsky, veď on ako Rybančan nevedel vyslovovať „krivou hubou“ maďarčinu.

Biskupský vikár pre Zbor väzenskej a justičnej stráže SR vdp. Ladislav Vrábel si na vdp. Žatka spomína ako vtedajší správca farnosti Nitra - Horné mesto:

„V kostole u Františkánov v Nitre sme sa menili pri svätých omšiach. Pamätám si ho na kľačadle ako sa úprimne modlieval. Bol vyhľadávaným spovedníkom študentov aj mne osobne veľmi múdro poradil v pastoračných problémoch. Jeho posledná cesta viedla do katedrály, ale už nedošiel. Nikdy nezabudnem na hlboký zážitok s akou vierou a oddanosťou ako chorý prijímal pána Ježiša vo svätom prijímaní.

Od študentov som dostal otázku, či mal aj nejakú chybu. Myslím, že len jednu, že sa narodil na Slovensku. Keby takýto človek žil v Poľsku už by určite bol blahorečený. Mám jednu veľkú túžbu v nedeľu po jeho blahorečení sa zúčastniť v Rybanoch na ďakovnej svätej omši.“